Panoramatický pohľad na Florenciu z veže Torre di Arnolfo z Palazzo Vecchio
Mocná a hrdá obchodnícka rodina sa vynorila z dejín takpovediac odnikiaľ. Kto boli jej hlavní aktéri a najvýraznejšie osobnosti, ktoré ovplyvnili dejiny mesta Florencia, celého Toskánska a zanechali nezmazateľnú stopu v kultúrnom a umeleckom svete až do dnešných dní? Kto bol Cosimo de Medici, Lorenzo il Magnifico či Eleonora z Toleda? Boli to géniovia svojej doby alebo obyčajní „podnikavci“ s trochou šťastia?
Pri predstavení jednej z najmocnejších rodín, ktoré žili v Taliansku, si musíme trochu načrtnúť aj situáciu, v ktorej sa krajina v daných časoch nachádzala. V období stredoveku, osvietenstva až do zjednotenia Talianska v roku 1861 bol Apeninský polostrov politicky rozdelený na niekoľko väčších či menších štátnych útvarov- Neapolské kráľovstvo, Pápežský štát, námorné republiky Janov a Benátky, mestské štátiky tzv. komúny, kniežatstvá a vojvodstvá. Florencia bola v tých časoch mestským štátom, neskôr republikou – Signoriou, v ktorej vládli volení zástupcovia, zväčša predstavitelia najbohatších rodov.
Najvýraznejší fenomén doby – renesancia – sa ako umelecký smer (rinascere- znovu zrodenie antických ideálov) udomácnil v Toskánsku a postupne sa rozšíril aj do iných častí Európy. Rodina Mediciovcov výrazne prispela k vzniku a pozdvihnutiu renesancie na úroveň štátneho záujmu a vniesla umenie do bežného života prostých ľudí. V krátkom čase došlo k nevídanému spojeniu viacerých priaznivých okolností, ktoré viedli ku kultúrnemu a umeleckému boomu. Bolo to hlavne kumulovanie veľkých finančných prostriedkov v rukách bohatých rodín, ktoré si mohli dovoliť financovať umelecké diela. Ďalším nemenej dôležitým faktorom bolo, že sa vo Florencii a blízkom okolí rodili vynikajúci básnici, maliari, sochári a architekti.
Odkiaľ sa teda vzala rodina mecenášov florentského umenia v zlatom veku mesta? Čo určovalo osudy jej členov a akú rolu zohrala v dejinách? Ich príbeh je dlhý a nesmierne zaujímavý, spojený s Florenciou a Toskánskom viac ako 300 rokov. Pokúsim sa nájsť niektoré odpovede na tieto otázky.
Florencia bola už na začiatku 15.storočia prekvitajúcim mestom a nič nezostala dlžná svojmu latinskému názvu „Florentia- tj. kvitnúca“. Symbol kvetu ľalie sa objavil aj v erbe mesta. Na konci 14.stor. sem prichádza z vidieka v oblasti Mugello, severne od Florencie, Giovanni de Medici, prezývaný Bicci. Pôvod rodiny je pomerne nejasný. Historické pramene uvádzajú, že na vidieku sa venovali poľnohospodárstvu a do mesta prišli skúsiť šťastie v obchode. Rovnako záhadný je aj pôvod priezviska Medici- čo znamená – Lekári, v rodine však v zachovaných dokumentoch nefiguruje ani jeden lekár, dokonca vôbec žiadna súvislosť s medicínou.
Od Giovanniho Medici sa odvodzujú dve vetvy rodiny, keďže mal dvoch synov- Cosima a Lorenza.
Cosimo Il Vecchio- Pater Patriae (1389 -1464)
Hlavná vetva pokračuje Cosimom, ktorý dostal časom prívlastok „il Vecchio“ (Starý) a ešte vznešenejší dodatok k menu od samotného florentského ľudu- Pater Patriae (Otec vlasti). Ním sa začínajú dejiny slávneho rodu. Bol to práve Cosimo, ktorý úspešne obchodoval, zbohatol a nechal v rokoch 1440- 60 postaviť prvé rodinné sídlo Palazzo Medici- Riccardi. Stavbu zveril svojmu priateľovi, architektovi Michelozzovi na vtedajšej ulici Via Larga. Tá sa okamžite stala vzorom pre výstavbu celej série podobných ranorenesančných palácov po celom meste. Budova má vnútorné nádvorie, široké vstupné schodisko a súkromnú záhradu obohnanú vysokým múrom. Z ulice pôsobí palác z neopracovaného pieskovca impozantne, cieľom bolo budiť dojem nedobytnosti. Skrátka, Mediciovci od začiatku udávali tón, nielen v architektúre ale aj umení, politike, obchode a bankovníctve.
Cosimo il Vecchio zasponzoroval v meste realizáciu niekoľkých významných projektov. Napríklad finančne prispel na dokončenie kupoly katedrály Santa Maria del Fiore, ktorú zrealizoval majster Filippo Brunelleschi. Rovnako financoval vznik prvého sirotinca (Ospedale degli Innocenti) v Európe, ktorý tiež projektoval Brunelleschi, pričom táto inštitúcia fungovala až do 50- tych rokov 20.storočia. Mediciovci teda podporovali aj rozsiahle verejne prospešné stavby. Svojimi víziami boli vždy o krok pred svojimi súčasníkmi.
Keď sa rodine už dlhšiu dobu darilo v obchodovaní s látkami a nadobudla značné imanie, svoju pozornosť obrátila k bankárskemu sektoru. V meste v tom čase fungovalo až 80 bankárskych domov. Bohaté rodiny začali požičiavať finančné prostriedky za úrok. Medzi nimi znovu vynikli práve Mediciovci. Darilo sa im výnimočne aj preto, že sa stali bankármi pápežského dvora a niekoľkých významných európskych panovníckych dvorov. Boli veľmi šikovní a prefíkaní obchodníci, finančníci ale aj politici a diplomati. Politické nitky spočiatku poťahovali nenápadne zo zákulisia, aj keď boli súčasťou mestskej Rady, snažili sa nebyť príliš na očiach verejnosti. Cosimo il Vecchio učil svojich synov skromnosti a striedmosti, snažil sa im vštepiť zásadu pomáhať iným. Myslím, že to sa mu aj podarilo a jeho najvýznamnejší pokračovateľ, vnuk Lorenzo, dostal právom už za svojho života prívlastok „il Magnifico“- (Úžasný alebo Nádherný).
Lorenzo „il Magnifico“ (1449- 1492)
Jeho pôsobením začína skutočný zlatý vek Florentskej republiky. Hoci sa tento prvý muž Florencie dožil iba 43 rokov, za svojho bohatého života toho stihol mnoho. V prvom rade pozdvihnúť mesto na najvyššiu kultúrnu úroveň a v druhom rade nastoliť na Apeninskom polostrove krehký mier. To bola na dané časy konca 15.storočia veľká vec, pretože dovtedy sa na území Talianska neustále bojovalo. Lorenzo bol zdatným diplomatom a politikom, mal dar reči a úžasnú charizmu, vďaka čomu dokázal presviedčať svojich oponentov a politických rivalov. Čo sa týka opisu jeho výzoru, žiaľ tu sa mu lichotiť veľmi nedá. Nebol fešák, ale tento svoj nedostatok jednoducho vyvážil čarom svojej osobnosti. Založil kláštor San Marco (vlastne celú novú mestskú časť), v jeho záhradách sa stretávali umelci, básnici a filozofi, aby diskutovali o antickej gréckej filozofii. Skrátka, vytváral podnetné prostredie, sám skladal umelecky hodnotné básne. Priatelil sa so Sandrom Botticellim, Leonardo da Vinci nakrátko tiež vstúpil do jeho služieb. V mladom veku prežil Lorenzo atentát, ktorý sa odohral na Veľkú noc v chráme Santa Maria del Fiore, pričom smrti unikol iba o vlások. Jeho mladší brat Giuliano nemal toľko šťastia a zahynul rukou vraha. Lorenzo po tomto vražednom útoku rozpútal vo Florencii hotové „božie“ dopustenie, doslova krvavé čistky a kruto pomstil bratovu smrť. Aj takí vedeli byť členovia rodiny Medici – pomstychtiví – v prípade, že to považovali za správne. Po jeho smrti v roku 1492 bola rodina na dlhšie obdobie nútená opustiť svoje milované mesto a dostala sa do vyhnanstva.
Toto „medziobdobie“ tiež využili vo svoj prospech. Z rodiny pochádzali až dvaja pápeži. Bol ním syn Lorenza – Giovanni – známy ako pápež Lev X. a neskôr Giulio (synovec Lorenza) ako pápež Kliment VII., ktorý začal s výstavbou chrámu sv. Petra v Ríme. Za ich vlády vo večnom mestom sa začala prestavba do podoby, ako ho poznáme dnes. Takže aj v tomto prípade členovia rodu Medici výrazne ovplyvnili ráz a charakter tentoraz hlavného mesta Talianska. Pápež Lev X. je však neslávne známy aj zhýralým spôsobom života, početnými milenkami a kontroverznými výrokmi ako napríklad: „Keď nám Boh dožičil pontifikát, bol by hriech neužiť si ho vo všetkých smeroch.“
Nenechali sa však zahanbiť ani ženy z rodu Medici. Mnohé sobáše boli politicky dohodnuté, ale Mediciovci mali často šťastie na múdre a vzdelané nevesty, ktoré nezostávali v tieni svojich mužov. Dve dámy z rodiny sa úspešne etablovali na francúzskom kráľovskom dvore ako kráľovné a matky budúcich následníkov trónu- Katarína a Margherita. Bola to však najmä Katarína Medici, ktorá rýchlo ovdovela a vládla ako regentka namiesto svojho syna, vplyv si držala aj po dovŕšení jeho dospelosti takmer 40 rokov. Mimochodom, Mediciovci viedli veľmi úspešnú sobášnu politiku, ženili sa a vydávali naprieč najvýznamnejšími panovníckymi dvormi v Európe. Podobne ako Habsburgovci, v zmysle hesla- Iní nech bojujú so zbraňou v ruke, my sa budeme úspešne ženiť a vydávať. Nie je preto náhoda, že nakoniec došlo k úplnému prepojeniu práve s rodom Habsburgovcov, ktorí po vymretí rodu Medici, zdedili Toskánske veľkovojvodstvo. Ale aby som zbytočne nepredbiehala, predstavím ďalšieho významného aktéra.
Cosimo I. de Medici (1519 – 1574)
Až o 18 rokov neskôr sa na čelo rodiny dostáva nenápadný 17-ročný mladík z vedľajšej vetvy – Cosimo I. de Medici. Ten sa postupne prejavil ako veľmi schopný politický stratég. Viedol úspešné vojny, rozšíril územie Toskánska a zjednotil región pod svojou vlajkou. V roku 1537 bol korunovaný pápežom za prvého Toskánskeho veľkovojvodu ako Granduca Cosimo I. Tento muž sa výhodne politicky oženil s Eleonórou z Toleda zo španielskej kráľovskej rodiny (bola dcérou španielskeho miestodržiteľa Pedra z Toleda a vyrastala v Neapole). Do rodiny priniesla bohaté veno, nové maniere v móde a stravovaní, kde udávala trendy (údajne ako prvá použila pri stolovaní vidličku). S Cosimom mali šťastné a plodné manželstvo aj napriek tomu, že Cosimo mal milenky, dokonca medzi nimi aj jednu vážnu favoritku. S Eleonorou spolu vychovali 11 detí, nie všetky sa však dožili dospelosti. Jeho manželka bola správne emancipovaná a kúpila z vlastných zdrojov pre rozrastajúcu sa rodinu nové sídlo- dnešný Palazzo Pitti, ktorý ležal na druhej strane rieky Arno už takmer sto rokov rozostavaný a nedokončený.
Cosimovi I. môžeme pripísať rôzne významné zásluhy. Na jeho objednávku sa napríklad začalo s výstavbou dnešnej Galérie Uffizi, ktorá pôvodne slúžila ako kancelárie pre úradnícky aparát zväčšujúceho sa Veľkovojvodstva. Postupne tu začali Mediciovci umiestňovať časti umeleckých zbierok, pretože ich súkromné priestory už nepostačovali. Hlavným architektom bol rodinný priateľ a umelec Giorgio Vasari. Napokon sa z týchto priestorov stala najznámejšia umelecká galéria na území Talianska, ktorej môže konkurovať iba zopár galérií ako parížsky Louvre či Ermitáž v Petrohrade.
Po Veľkovojvodovi Cosimovi I. nasledovalo niekoľko jeho potomkov- veľkovojvodov, ktorí viac či menej úspešne zveľaďovali rodinné bohatstvo a rozširovali umelecké zbierky, medzi nimi Ferdinand I., II. a Cosimo II. Všetci významní členovia sú pochovaní v rodinnej hrobke, mauzóleu tzv. v Medicejských kaplnkách. Je to zároveň najdrahší a najokázalejší súkromný projekt tejto rodiny. Spočinulo tu viac ako 50 jej členov. Umelecky hodnotná je najmä Nová sakristia, ktorú realizoval Michelangelo Buonarroti a v nej dve monumentálne hrobky znázorňujúce Noc a Deň a Súmrak a Úsvit. Toto dielo patrí medzi najvýraznejšie Michelangelove práce.
Dynastiu ukončili dvaja súrodenci Anna Maria Luisa a Gian Gastone, ktorí umreli bezdetní. Príbeh rodiny končí smrťou Anny Marie v roku 1743, ktorá po sebe zanechala testament. Tento dokument má veľký význam, pretože je v ňom zachytený vizionársky pohľad do ďalekej budúcnosti. Anna Maria odkazuje všetok majetok rodiny so zbierkami do užívania mestu Florencia a verejnosti, čím dala základ pre vznik prvej mestskej galérie v Európe. V testamente sa tiež uvádza jej želanie, aby zbierky so vzácnymi umeleckými dielami neopustili mesto a zostali slúžiť všetkým obyvateľom a návštevníkom Florencie.
Nástupnícky prešlo Toskánske veľkovojvodstvo v polovici 18.storočia do rúk Lotrinských Habsburgovcov. Tento panovnícky rod prostredníctvom svojich zástupcov ďalej zveľaďoval a rozširoval zbierky a umelecké diela. Aj vďaka tomu dnes môžeme obdivovať mesto Florencia ako otvorenú galériu pod holým nebom. Dôkazy budeme nachádzať na každom kroku a za každým rohom nás čaká nevšedný umelecký zážitok.
Na záver spomeniem, že počas ich pôsobenia súčasníci hodnotili prínos tejto rodiny pre Florentskú republiku vcelku sporne. Bol to najmä historik a politický teoretik Nicolò Macchiavelli, súčasník Lorenza il Magnifica, ktorý kritizoval ich politiku a vplyv rodiny hodnotil veľmi negatívne. Nazvala by som to až tendenčné znevažovanie Mediciovcov v očiach verejnosti. Niektorí ich vládu označili za tyraniu. Ja si dovolím výrazne nesúhlasiť a prikláňam sa k početným názorom, že Mediciovci výrazne prispeli k rozmachu mesta a nespornej podpore umenia. Pokojne môžeme povedať, že to čo po sebe zanechala táto rodina, dnes prichádza obdivovať celý svet.