Po stopách Leonarda da Vinciho

Po stopách Leonarda da Vinciho

Rok 2019 bol v Taliansku vyhlásený za rok Leonarda da Vinciho. Prečo ? Nuž, tento rok uplynulo 500-té výročie od úmrtia tejto jedinečnej osobnosti.
Deklarovať rok 2019 za rok da Vinciho nie je len tak. Taliani sa naozaj posnažili a počas celého roka venovali Leonardovi množstvo výstav, sprievodných akcií a podujatí v mestách, kde pôsobil, tvoril a prežil časť svojho života. Leonardo bol skvelý chlapík, mohli by sme smelo napísať, že bol cool. A to nielen na svoju dobu. Zvedavý, hĺbavý, všímavý. Renesančný človek v pravom slova zmysle. Napriek chýbajúcemu klasickému vzdelaniu (neovládal latinčinu, učil sa sám, robil si rôzne poznámky a snažil sa prekladať klasické diela) to dotiahol na najväčšieho génia všetkých čias. Prečo to môžeme tvrdiť ? Pretože za posledných 500 rokov sa nenarodil nikto, kto by mu mohol konkurovať. A to v žiadnej oblasti, do ktorej sa za svojho bohatého a tvorivého života pustil. Leonardo bol ľavák (preto to záhadné zrkadlové písmo), v podstate polosirota, vegetarián, pacifista navrhujúci vojnové zbrane a gay.

Na svoju dobu dosť zaujímavá kombinácia, nie? Venovať sa pitvaniu mŕtvol v 15.storočí tiež nebola ľahká záležitosť. Da Vinciho však ľudské telo fascinovalo (hlavne to mužské), rovnako ako pohyb svalov, vodného aj veterného víru, štruktúra rastlín, listy stromov, let vtákov, pohyb konských svalov, rôzne zákonitosti prírody, vesmír tzv. makro kozmos a hľadanie mikrokozmu človeka a jeho postavenie v ňom.
Skúsme si ale pekne po poriadku predstaviť tohto génia. Život mal taký bohatý a vrtkavý, aká bola celá jeho tvorba. Narodil sa v roku 1452 v malej dedinke Vinci neďaleko Florencie ako nemanželské dieťa chudobnej vidiečanke menom Katarína a bohatému notárovi Pierovi s podstatne lepším spoločenským rangom. 

Tento sociálny rozdiel mal za následok, že maličký Leonardo vyrastal bez matky a ujal sa ho výlučne otec a jeho rodina. Ser Piero sa postupne niekoľkokrát oženil a tak v živote Leonarda defilovali nevlastné matky a pribúdajúci súrodenci ako na bežiacom páse. Súrodencov mal napokon vyše dvadsať a v dospelosti sa s nimi súdil o dedičstvo po otcovi. V detstve sa mu venoval najmä starý otec a strýko Francesco, otcov mladší brat, ktorý podporoval zvedavosť a prehlboval u malého Leonarda lásku k prírode od útleho veku.
Keď mal Leonardo 13 rokov, otec sa s rodinou presťahoval do Florencie. Už dávnejšie si všimol synov maliarsky talent a zaviedol ho rovno do dielne svojho známeho a vychýreného priateľa Andrea del Verrocchio. Tu sa vyučil nielen maliarskemu umeniu, ale zoznámil sa aj s miešaním farieb, obrábaním kovov, alchýmiou. Takéto renesančné dielne boli multifunkčné. U Verrocchia zostal až do svojich 24 rokov, až potom si otvoril vlastnú dielňu. Známa je jeho práca na obraze Zvestovanie, ktorú mu zadal majster Verrocchio. Konkrétne išlo o dokončenie anjela a pozadia na jeho obraze. Keď majster uvidel dokončené dielo, zostal fascinovaný a zároveň zahanbený dokonalosťou častí, ktoré maľoval žiak Leonardo. Nechal sa počuť, že už nikdy nechytí maliarsky štetec do ruky… 🙂

Vinci

Samotný da Vinci sa nikdy nepovažoval za maliara, aj keď najznámejšie sú práve jeho maliarske diela a portréty rôznych dám, ktoré realizoval na zákazku (Dáma s hranostajom, portrét Ginevry de Benci, La Belle Forrentiere a ďalšie). Ako zrelý tridsiatnik sa dostal poverením Lorenza de Medici v rámci diplomatickej misie na dvor Ludovica Sforzu do Milána. Milánskemu veľkovojvodovi ponúkol listom svoje služby, kde sa predstavil ako vojenský inžinier, konštruktér zbraní, mostov a kreslič vojenských máp. Na milánskom šľachtickom dvore napokon prežil s prestávkou 19 rokov svojho najproduktívnejšieho života. Portrétoval Ludovicove milenky, vytváral fascinujúce kulisy pre divadelné predstavenia a oslavy, namaľoval fresku Posledná večera v refektári kostola Santa Maria delle Grazie, vymaľoval vojvodove súkromné priestory jednej zo sál v Castello Sforzesco a vytvoril gigantický model sochy koňa, ktorý sa žiaľ nezachoval. Kreslil a navrhoval zbrane, ktoré sa nikdy nezrealizovali. 

Toskánskymi uličkami

Po porážke Ludovica Sforzu a obsadení Lombardie francúzskymi vojskami sa chvíľu zdržiaval v Benátkach a pár mesiacov v Ríme v službách krvilačného Cesare Borgiu, ktorého sprevádzal na bojisku. To však Leonardovi nerobilo dobre na jeho jemnú umeleckú dušu, a tak sa čoskoro od Borgiu porúčal preč. Typický bol tým, že mal problém dokončiť zadané zákazky, ktoré prijal. Niektoré diela, ktoré dokončil, najmä portréty dám, si ponechal a nikdy ich neodovzdal objednávateľovi. To bol často problém, pretože zaplatené za prácu dostával vopred. Takto získal povesť nespoľahlivého majstra, ktorý je príliš zaneprázdnený, ľahko sa rozptyľuje mnohými smermi. A bola to pravda. Jeho nepokojná duša túžila po poznaní a spoznávaní. Existovalo toľko neprebádaných oblastí, a tak málo času v jednom ľudskom živote. Rovnaký osud malo aj najznámejšie dielo Mona Lisa alebo La Gioconda, ktoré neodovzdal zadávateľovi a nosil ho celý život so sebou všade, kde cestoval, zdokonaľoval ho a pracoval na ňom. Takto sa slávny obraz dostal na pôdu Francúzska, ako mnohé jeho diela z pozostalosti.

Vinci

Všetko odkázal svojmu mladému spoločníkovi a žiakovi Francescovi Melzimu. Po Melziho smrti sa diela rozdelili, skupovali ich rôzni zberatelia, preto sa nachádzajú roztrúsené po celom svete, nielen v Taliansku, Francúzsku, ale aj v Anglicku, USA, Rusku a Poľsku. 
Čo sa týka jeho súkromného života, neustále sa obklopoval mladými mužmi. Verejne sa hlásil k tomu, že je gay. Vo svojom šatníku mal niekoľko ružových tuník v rôznych odtieňoch a hrdo sa v nich producíroval mestom. Bol pomerne vysoký, s peknou postavou, fyzicky mimoriadne príťažlivý. Mal bohatú hrivu hnedých kučeravých vlasov, ktoré nosil dlhšie až po plecia.

Zachovalo sa niekoľko jeho autoportrétov, aj keď sám seba zobrazoval neveľmi lichotivo, často ako predčasne zostarnutého. Dbal o svoj zovňajšok, rád utrácal na garderóbu, viedol si presné písomné záznamy, koľko finančných prostriedkov vynaložil na konkrétne veci. Bol štedrý aj k svojim chlapčenským spoločníkom resp. žiakom. Takéto správanie a charakterové črty sú v ostrom kontraste s jeho súčasníkom a ďalším velikánom Michelangelom Buonarrotim. Leonardo bol od neho o 23 rokov starší a nemali sa veľmi v láske. Keď sa náhodou stretli na ulici, dochádzalo medzi nimi k nepekným výmenám názorov. Je to paradox, pretože aj Michelangelo mal rád mužskú spoločnosť, ale k svojej orientácii sa verejne nikdy nepriznal a povahovo bol úplný odlišný. Zachmúrený, neprístupný, lakomý. Nedbal o svoj zovňajšok, dokonca mal vážny problém s osobnou hygienou.
Čo dodať na záver? Da Vincimu sa ako zrelému mužovi po 50-tke konečne podarilo získať mecenáša, po akom túžil celý život. Takého, ktorý by ho nechal v pokoji tvoriť, skúmať, objavovať a takmer nič nežiadal. Tým sa stal francúzsky kráľ František I., Leonardov veľký obdivovateľ. Na jeho dvore napokon aj dožil, umrel vo veku 67 rokov na zámku Amboise, kde je aj pochovaný. Ak máte chuť dozvedieť sa o Leonardovi da Vincim viac, navštíviť spomínané miesta, či obdivovať na vlastné oči niektoré z jeho diel, odporúčam Vám vybrať si zájazdy z ponuky CK PRIMA TRAVEL …  Toskánsko alebo Miláno letecky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

11 + fifteen =